Zo života kouča: Ako som začala ja?

Veľmi často sa ma pýtate, ako som sa dostala ku koučingu a k psychológii. No, bola to dlhá cesta, hoci som veľmi dávno vedela, že je moje. A áno, dlho som ju odmietala. Ale neľutujem. Nie vždy je zlé odložiť veci na neskôr. Študovať a zmeniť svoj život môžeme kedykoľvek.

Ako to teda všetko začalo?
Na svojich workshopoch a prednáškach hovorím často, že pochádzam z rozvedenej rodiny. (Už nebudem, nebaví ma to hovoriť.) Otec bol závislý na alkohole, a keď sa napil, fyzicky aj psychicky ubližoval tým, ktorých by mal chrániť. Hlavne mamina si vytrpela, kým nabrala odvahu odísť. (O tom, aké je to náročné odísť – z psychologického hľadiska, budem písať v ďalších článkoch.)

Detstvo nebolo teda jednoduché, na mnohé náročné emócie som bola sama. Ale nevadilo mi to, všetko som zvládla. Dokonca viac, lebo som musela rýchlo dospieť a prevziať rolu ďalšieho dospelého. Naučila som čítať neverbálnu komunikáciu (reč tela) tak, aby som bola v bezpečí. To, že to preťažuje môj nervový systém, som ani len netušila. Nemala som odkiaľ. A ani som netušila, že to môže mať niekedy následky. Vnímala som len to, že nepatrím do sveta svojich rovesníkov. A ani oni ma nebrali. Nerozumeli sme si, lebo naše svety boli rozdielne. Niekedy to bolo náročné, ale človek sa naučí s tým žiť.

Stala som sa dobrým poslucháčom, mala som fajn rady – samozrejme, neodborné, ale s veľkým nadhľadom, bola som chápajúca a ľudia si to vážili. Teda do chvíle, keď som sa neodmlčala. Lebo ak riešite svoje prežitie a do toho zachraňujete celý svet, to preťaženie sa ukáže. O to viac, ak ste introvert.

Keď som bola v puberte, stála som pred rozhodnutím, ktorou cestou pôjdem. Či to všetko, čo ma vo vnútri ťažilo, pôjde cestou zla, alebo sa pokúsim urobiť to, aby už nikto nemusel prechádzať tým, čím som prechádzala ja. Samozrejme, v tomto extréme nie je ani jedna cesta dobrá, ale som dodnes rada, že som si vybrala tú prvú. Mnohí, čo boli na tom podobne, si vybrali prvú a dnes buď nie sú medzi nami, alebo sú vo väzení, na ulici, v liečebni…

Napriek tomu, že ma detské traumy naháňali, môj intelekt bol vysoko nadpriemerný. (To povedali IQ testy.) Aj tak som počas školy nedosahovala najlepšie výsledky. Mne sa jednoducho nechcelo. Nechcelo sa mi učiť, nechcelo sa mi odpovedať, nechcelo sa mi písať písomky, nevidela som zmysel v mnohých veciach, ktoré sa v škole učili a ich praktický prínos do života. Dokonca k niektorým predmetom učitelia usilovne budovali moju averziu. Svoju hodnotu som si napriek tomu vždy uvedomovala a vždy som sa bála, čo sa stane, ak vyvalím všetku svoju silu (vnútornú) na tento svet. (Tohto sa stále bojím, mimochodom.) A tak som len prechádzala deň za dňom.

Mojim snom bolo štúdium psychológie. Keď som končila gympel, boli naň prijímačky z matiky. To bol ten predmet s nadmernou averziou. Ani som to neskúsila. Druhým mojim snom bola réžia. Milovala som tvoriť scenáre, príbehy a v mojej hlave sa odohrávali tie najskvelejšie filmy na svete. Do konca strednej školy som napísala stovky básní, textov piesní, desiatky poviedok a románov, či scenárov. Ostali v zásuvke. Šírilo sa totiž, že na štúdium réžie prijímajú len 3 ľudí, a aj to všetko po známosti. Moja tretia voľba bol webový dizajn. Tam som aj skončila.

Na začiatku som sa cítili stratená, ledva som vedela písať do wordu, excel bol veľká neznáma a o počítačovej grafike, webovom dizajne a podobných veciach som vedela veľké makové. Napriek tomu som sa vydala na túto cestu. A ako dlho som robila webovú grafiku? Presne dva týždne. V práci zistili, že som veľmi logická – napriek mojej averzii k matike. Presunuli ma k html. Tam sa to potom potočilo okolo všetkého možného aj nemožného, až mi z toho bolo fyzicky zle a odišla som. Nadobro. Už som za nič na svete nechcela byť v IT.

Do toho som skončila vo vzťahu s mužom, ktorý nemal ďaleko od môjho otca. Hoci sa ma nikdy nedotkol, psychická a emocionálna manipulácia prekvitala. Hlavne tá cez moje osobné životné hodnoty. Musela som s tým seknúť veľmi rázne. A to bolo fakt rázne, že by som si zaslúžila oskara za herecký výkon. Musela som jednoducho zabezpečiť, aby som ho nikdy nechcela vidieť a ani on mňa.

Priznám sa, že som mala túžbu mu pomôcť dostať sa z toho, lebo aj keď som ešte nebola psychológ, vedela som, že tieto závislosti sú len útek. Útek pred sebou a pred svojim skutočným životom. Chcela som tak veľmi, až som stratila seba. Vnímanie seba, svojich potrieb, svojho rastu. Našťastie som šla na hypnoterapiu, kde som dostala krásnu metaforu. Pani psychologička sa ma spýtala, že som vo výťahu vysokej budovy, na aké poschodie chcem ísť? Odpovedala som, že na strechu, aby som mala výhľad. (Neviem prečo, lebo mám závrate z výšok.) A ona, že či si myslím, že každý chce ísť tam, možno niekto chce ísť inde. A ja som si vtedy uvedomila, že jediný život, ktorý viem zmeniť, je ten môj.

A tak som si začala plniť sny. Pred štúdiom psychológie to bolo najskôr veľké množstvo kurzov, aby som si uverila, že to naozaj chcem. Hľadala som rôzne pohľady, kdekoľvek na svete, cez SK, CZ, Anglicko, Ameriku, Kanadu, Indiu… Až som v Kanade zakotvila pri patopsychológii, potom na Slovensku na psychológii a aj na výcviku v koučingu. Hľadala som kvalitu, pretože som si čím ďalej, viac uvedomovala, aké je dôležité naozaj nie len cítiť emócie, nie len čítať neverbálnu komunukáciu, ale aj poznať tú teóriu.

A rozhodnutie ísť študovať psychológiu na Paneurópsku vysokú školu úplne otvorilo dvere do mojej podstaty. Inšpiratívne prostredie, podporujúci učitelia, skvelý kolektív ma postupne bližšie približovali k tomu, čo je mojou životnou misiou. Aj vďaka svojmu vzdelaniu pristupujem k sebe a ku svojim klientom nie len s rešpektom a empatiou, ale aj s odbornosťou. A samozrejme, stále mám pocit, že som len na začiatku cesty, hoci stále sa vzdelávam, chodím po kurzoch, workshopoch, konferenciách kade tade po svete.

Možno to znie ako prechádzka ružovou záhradou, ale úprimne, bolo to často o vysokom nasadení, o prehodnocovaní, či mi to stojí za ten čas, energiu, financie, preplakaných nocí, premáhaní sa a prekonávaní seba samej. Nie preto, že by ma to nebavilo, nenapĺňalo, nevidela som v tom zmysel. Skôr v uvedomovaní si, že ako ďaleko by som bola, keby som takto začala hneď po gympli. Ale naozaj bola? Možno tá životná skúsenosť a hlbšie pochopenie seba, života, a aj klientov by tam absentovali. A možno by som nikdy nedostávala už ako študentka uznanie od odborníkov z praxe, že to robím dobre.

Naučila som sa pokore a úcte, naučila som sa, že titul nehovorí nič o kvalite našej práce. Naučila som sa milovať život so všetkým, čo prináša. Naučila som sa bojovať so svojimi depresiami sama. Bez pomoci, bez liekov. Lebo veď už som toho toľko zvládla aj v minulosti a bolo dobre. A to som ani zďaleka nemala toľko vedomostí, zručností a skúseností, ako mám teraz. Tak snáď ma nepoloží jedna búrka, keď viem, že za tým mrakom sa skrýva slnko.

Takže takáto bola moja cesta. V ďalších článkoch, ktoré budú vychádzať raz za týždeň, budem postupne odhaľovať príbehy z terénu. Moja odborná prax totiž začala počas pandémie covid-19, na to sa hneď nalepil vojnový konflikt na Ukrajine, a hoci to môže znieť zvláštne, chopila som sa príležitosti zapojiť sa do pomoci, hoci som nemala všetky potrebné kompetencie. Alebo mala? Veď uvidíte.

A na záver len jedna myšlienka. Nech je to akokoľvek náročné, nájdite v sebe len jednu, jedinú vec, ktorá vám pomôže prežiť ďalší deň.