Zo života kouča: Keď ťa hodia do vody…
Človek sa vraj naučí najlepšie, ak je hodený do vody. Určite to je pravda – do istej miery, lebo keď som začínala, svet sa začal blázniť. Najskôr to bola horiaca Austrália, potom pandémia covid-19, neskôr vojna na Ukrajine, a tak ďalej…
Výcvik v koučingu mi dal nástroj – vedomosť, ako sa pýtať tie správne otázky, aby klient napredoval. Mne to ale bolo málo. Potrebovala som pochopiť podstatu ľudského bytia. Prečo niekto ide hore, iný dole a niekto stagnuje. Tam začalo moje štúdium myslenia, cítenia, správania…
Kanada a orientácia v dovtedy cudzej téme dali zabrať. Patopsychológia by nebola prechádzka ružovou záhradou ani v slovenčine, nieto ešte v angličtine, ale zvládla som to. (Dokonca aj tú legilastívu okolo toho.) Hĺbka učiva ma fascinovala natoľko, že som si to chcela zo širšieho konceptu zopakovať aj na Slovensku. Všeobecná psychológia dá človeku prehľad, ktorý potrebuje, aby pochopil aj seba samého. Lebo veď nie všetko je patologické.
Netušila som, že sa takto zamilujem a budem sa chcieť venovať len tomu. Ľudskej duši. Načúvať jej potrebám a naučiť sa, ako ich napĺňať. Trochu viac ako koučing, no stále menej ako psychoterapia. (Ale aj tam sa dopracujem.) A tiež som netušila, že tak skoro budem môcť to, čo som vedela len z knižiek, aplikovať v praxi. Kurz krízovej intervencie mi ukázal, že veci „na druhom brehu“ sú istým spôsobom tiež koučing. Síce iný a v inej atmosfére, ale jedna otázka dokaže zachrániť život.
Šup do vody
A nie len po kolená, ale tak, že ti ani hlava netrčí. Nauč sa plávať! Práve začal na Slovensku zúriť covid-19 a všetky pomáhajúce profesie boli maximálne vyťažené. Netušila som, ako pomôcť, len som vedela, že chcem. Tak som sa dostala do intervenčného tímu v Equita, o.z. Nemala som ani šajnu o tom, čo budem robiť, mala som len odhodlanie a odvahu. Reálne, keď na to teraz pozerám, bolo to asi to jediné, čo som mala.
Moja práca začala v domove dôchodcov. Tamojšia psychologička sa práve vrátila z PN, na papier mi napísala len mená klientov, za ktorými mám ísť. Žiadne informácie o ich psychickom stave, maximálne info, že sú na lôžku alebo na vozíku. A ani žiadne inštrukcie, čo s nimi mám robiť, čo im povedať. Vedela som len to, že mám robiť krízovú intervenciu, pretože sú pozitívni a ich stav je pomerne vážny.
Ledva som dostala inštrukcie, ako si obliecť ochranný oblek, ako sa chrániť, či ako to všetko dať potom zo seba dole. Mám pocit, že som skôr pozorovala ostatných, ako sa obliekajú a vyzliekajú, dezinfikujú, aby som bola v bezpečí. Ten pocit, keď som to všetko na seba navliekla, sa len ťažko popisuje slovami. Bol tam rozhodne aj strach. Ale to, že jediná vec, ktorú vám vidieť, sú oči, je neskutočne stresujúce a mala som pocit, že ma pohltí úzkosť a kolegovia budú ratovať mňa. V hlave som si opakovala: „Dýchaj, bude to fajn.“ Ale len plytko, lebo cez to, čo som mala cez tvár, to nie je také jednoduché. Vtedy som si uvedomila, že vlastne nič neviem, a že čo ak nebudem vedieť byť nápomocná. No napriek tomu som nabrala odvahu, a hneď som išla na to.
Prvá
Pamätám si svoju prvú klientku. Volajme ju Anička. (V skutočnosti sa volala úplne inak, ale zámerne nebudem uvádzať mená klientov, aby som mohla čo najviac autenticky popísať ich príbehy.) Ležala na posteli, odokrytá, kyslíková maska vedľa nej a ona kričala, ako jej teplo. V hlave som si rýchlo prešla štruktúru práce s klientom počas krízovej udalosti. Absolútne nič nefungovala. Pani ma ani len nevnímala. Okrem toho, že mala horúčku, zle sa jej dýchalo, bola takou malou rebelkou. A keďže to som aj ja, prepla som rýchlo „zo štruktúry na seba“. Nemá význam riešiť niečo, ak tam nie ste vy, ale naučené postupy.
Záchranu života som vymenila za záchranu dôstojnosti. Človek sa potrebuje cítiť vypočutý a prijatý, aby začal spolupracovať. Na študentku psychológie vôbec nie zlé zistenie. A takto som šla od klienta ku klientovi. Najskôr to boli len tí zo zoznamu, neskôr som brala všetkých za radom. Každý jeden potreboval stretnúť človeka v tom ťažkom období. Ja som bola tým človekom.
Pani som presvedčila, aké je dôležité mať na tvári kyslíkovú masku. Neskôr mi rozprávala o všetkých tanečných zábavách, ktoré absolvovala. Mala veľmi pokročilé štádium demencie, preto som si niektoré príbehy vypočula aj viackrát. Napriek tomu som sa dozvedela vždy niečo nové. Veľa sme sa zasmiali, keď mi hovorila, koľkým mužom postúpala po palcoch. Keby ona vedela, koľkým ja, asi by sa cítila ako majsterka sveta v tanci.
Bojovať alebo sa vzdať?
Ďalším mojim klientom bol pán, ktorý sa rozhodol ostať na vozíku. Volajme ho Juraj. Tvrdohlavec, ktorý sa opúšťal len preto, že mal na izbe skvelého kamoša. Hovoril, že to bol jeho najlepší parťák za celý čas. Mali spolu debaty a množstvo uštipačných poznámok na personál. Mať rovnaký zmysel humoru s niekým, s kým ste na izbe, je dôležité. Čas plynie iným tempom. Jeho kamoš však prekonať covid nezvládol a covid prekonal jeho. Juraj bol zlomený. Okrem toho, že pochoval tri manželky, nikdy si nemyslel, že prežije aj svojho kamaráta, ktorý bol mladší a oveľa vitálnejší. Pre emocionálnu bolesť sa odmietal liečiť. Nechcel užívať lieky na zmiernenie príznakov, nechcel nič zjesť a chcel umrieť.
Príšerne kašľal. Cigarety isto dopomohli k takémuto zlému stavu. Len ležal na svojej posteli, a ak som chcela niečo povedať, musela som kričať. Vysoká telesná teplota mu akosi upchala uši. (Nie je jednoduché kričať, keď máte na tvári respirátor a dve rúška, plus cez to štít.) Nezainteresovaní si mohli myslieť, že sa hádame.
Nútila som ho jesť, nútila som ho žiť. Nebolo to jednoduché, a na začiatku som bola ja tá, kto vzal do ruky lyžicu a kŕmil ho ako malé dieťa. Aj to tak vyzeralo, jedlo bolo všade, len nie tam, kde malo. A áno, skúšala som aj tie frázy: „Za mamičku, za otecka…“ Vymeila som ich však za iné veci, a každým dňom som sa snažila pridať viac a viac, až kým si pán Juraj po niekoľkých dňoch nesadol na vozík. Brala som to ako malé víťazsto. Jeho som však vychválila, akoby prebehol celý maratón a vytvoril svetový rekord.
Keď je niekto pri vás a podporuje vás, počúva a nesúdi, emócie urobia svoje. A aj sa stalo. Po nejakom čase mi pán Juraj vyznal lásku. Poznám etiku, a moje benevolentné hranice som si musela prísnejšie strážiť. Napriek tomu mi pán Juraj povedal o svojom živote azda všetko. Stále však bol lenivo a tvrdohlavo na vozíku. Štvalo ma to, lebo vôbec nebol taký starý a taký chorý, aby sa na nohy nemohol postaviť. Bol len tvrdohlavý a pohodlný. Veď je skvelé, keď sa človek nemusí ani pohnúť a všetci ho obskakujú. Denne som ho motivovala, aby vstal a vozík nechal pre slabších.
Nie som odborník na rehabilitáciu, ale cvičím denne už od malička. Poznám svoje telo a viem, pri ktorom pohybe, ktoré svaly používam. Preto som mu odporučila aj nejaké „lenivé“ cviky, ktoré môže robiť sám počas pozerania televízie. Bol to boj a státisíce výhovoriek, prečo nie. Ale niekto z nás dvoch musel prehrať. Ja som to nebola. Pán Juraj začal cvičiť. Denne asi 10 minút. Po nejakom čase nabral odvahu a začal dôverovať svojím nohám. Kroky boli síce nesmelé a vždy bola po ruke „barlička“, ale boli sme na najlepšej ceste – k samostatným krokom.
Ako to celé dopadlo, neviem. Zariadenie som opustila skôr, ako sa pán Juraj dostal do našej cieľovej stanice. Verím však, že ak nič, tak dostal aspoň silu a chuť žiť.
Človek sa občas aj pomýli
Mnoho ľudí stratilo počas pandémie svojich blízkych. Sama som bola neraz svedkom toho, ako do zariadenia prišla čierna sanitka. Smrť je súčasťou života, ale covid všetko úrýchlil. V tomto zariadení žili aj manželia. Mali spoločnú izbu, ktorú zdieľali a jedného z nich zrazu niet. Niektorí to vedeli, lebo boli svedkami tejto bolestnej udalosti, iní to nevedeli, lebo ich chceli uchrániť od krutej pravdy, aby sa ich zdravotný stav nezhoršil.
Teraz však poviem príbeh o tom, kde to ten druhý vedel. Bol to muž, volajme ho Peter. Mala som ísť za ním, pretože mu zomrela žena a on tým stratil zmysel života. Takýchto ľudí tam bolo viac. Preto som si Petra pomýlila s Pavlom, ktorému sa stalo to isté. Pavol bol veľmi nervózny, a tým pádom aj podrždený, lebo nikto mu nerozumel a on nerozumel im. Niekedy šiel až do agresie. Neviem, ako dlho trvalo, kým som prišla do jeho života ja. Omylom. Najskôr som si k nemu sadla a snažila som sa o diskusiu. Keď som videla, že pán Pavol ostáva bez reakcie, nech poviem čokoľvek – dokonca aj vtip, vedela som, že problém je inde. Nie je to tým, že som neviditeľná. Je to tým, že on nepočuje.
Posunková reč mi však nepomohla úplne dokonale, lebo ju neovládal. Ale pochopili sme sa, že on hovoriť vie, ale nepočuje. Ak veci nefungujú, treba k ním hľadať riešenie. A tak som na druhý deň prišla k nemu s hŕbou kancelárskeho papiera a s perom. Naša komunikácia sa razom zmenila a dozvedela som sa množstvo informácií, ktoré tam dovtedy o ňom nikto nevedel. Jeho agresivita bola skutočne dôvodom toho, že dostával inštrukcie, ktoré nepočul. Zefektívnili sme komunikáciu tak, že som oboznámila všetkých kolegov s jeho stavom a návodom, ako na to. O to viac som ostala v šoku, že pri každej návšteve niečo chýbalo. Raz to bol papier, inokedy pero. Niekomu (zo zamestnancov) zjavne prekážalo, že sa rozprávame a chcel nám to znemožniť. To ale ešte nepoznali mňa. Ja sa tak ľahko nevzdávam. A zásoby papiera a pier či ceruziek mám dosť veľké.
Raz sa stal nepríjemný incident. Pán Pavol po jednej ošetrovateľke hodil stoličku. Našťastie nikomu sa nič nestalo. Mala som však „potrestať ho“ za jeho správanie. Človek však musí porozumieť predtým, než začne súdiť. Ako sme si dopisovali s pánom Pavlom, opísal mi celú situáciu zo svojej perspektívy. Bola noc, spal. Keďže vedel, že v zariadení sa kradne, hotovosť si ukryl do ponožiek, v ktorých spal. Ošetrovateľka so zámienkou, že sa ide kúpať a ona mu bude asistovať (od pása dole bol imobilný), chcela od neho vylákať peniaze. Pán Pavol sa vystrašil, keďže nič nepočul a samozrejme, že sa bránil, keď sa niečo nezvyčajné dialo a niekto sa snažil z neho strhnúť šaty.
Na druhý deň sme to riešili s pani riaditeľkou, ktorá bola, mimochodom skvelá, a má môj veľký obdiv. S pánom si pokecali, a hoci incident chcela riešiť, je to veľmi náročné, ak nepoznáte páchateľa. V tej tme a v tom strese, šoku, popis danej ošetrovateľky bol veľmi nejasný. Úprimne, neviem, aké to malo celé následky. Čo však viem, tak v tomto zariadení pre seniorov nebolo všetko s kostolným poriadkom. O tom ale porozprávam v ďalších článkoch, ako aj o príbehoch ďalších mojich klientov.